Najdramatickejší deň v mojom živote – 21.august 1968

Autor: Peter Neuwirth | 21.8.2010 o 7:31 | (upravené 21.8.2010 o 7:38) Karma článku: 12,59 | Prečítané:  2679x

"Rusi nás obsadili! Je vojna,vstávajte..." - počul som kričať mamu v našej kuchyni hrdelným hlasom, aký som dovtedy u nej nepoznal. Občas kričala na mňa ako na neposedného teenagera, keď som si myslel, že svet je môj a ostatní sú len prekážkou uskutočnenia tých najsenzačnejších vecí, o ktorých som sníval. Tentoraz bola situácia vážna a moja prvá cesta viedla k rádiu, odkiaľ zneli tragické vety hlásateľov o prekročení hraníc vojskami Varšavskej zmluvy a o zachovaní pokoja. Aký pokoj, keď nás okupujú, prebehlo mi mysľou.

Bezmocne som pozrel von oknom, nebolo vidieť ani živú dušu. Chcel som vidieť masy nespokojných, odhodlaných občanov protestovať, no vonku sa nič nedialo.Bol práve u nás strýko z Bratislavy a tak sme sa obliekli, vychystali so zámerom odprevadiť ho na stanicu.

"Poďme na dvojku" - odpovedal som na zmätenú otázku ktorým smerom a viedol som našich po poloprázdnych uliciach k zastávke električky. Bolo asi pol ôsmej ráno a namiesto všedného ruchu bolo vonku akosi podozrivo ticho. Občas prešlo auto, alebo sa mihol náhliaci sa človek. Na zastávke je viac čakajúcich a zovšadial sa šíri Jóbova zvesť "Rusi nás okupujú, čo to len bude.." Zrazu prihrmí električka s nervóznym zvonením, akoby šofér chcel dať najavo, že sa deje niečo mimoriadne.

Na otázku, či ide na železničnú stanicu odpovedá neurčito, čosi o tom "či prejdeme". Parčík na rohu Komenského a Letnej ulice zalievajú lúče letného slnka a električka sa s hrmotom

rozbieha a naberá veľkú rýchlosť. Kŕčovito sa držíme držadiel, aby sme nespadli, zadný vozeň pohadzuje zo strany na stranu. Defilujú zastávky Námestie maratónca, Dom potravín, Dóm. Pristupujú znepokojení cestujúci a sprievodkyňa už ani nechce, aby si kupovali lístky.

Za Dómom súprava spomalí až zastane pred radom stojacích električiek. "Ďalej sa nejde, končíme,vystúpte" - kričí vodič a my sa plaholčíme s batožinami a kufrom smerom k námestiu.

Je tu zrazu plno, ľudia sa náhlia a utekajú rôznymi smermi. zatiaľ nevidíme veľa, pretože koniec Hlavnej lemuje dav ale počujeme hrmot vojenskej techniky. Neviem prečo, ale zrýchľujem krok a zrazu sa ocitneme v kričiacom dave, ľudia protestujú, hrozia päsťami tankom, transportérom a nákladným autám označenými bielymi pásmi. Z rozostavanej konštrukcie hotela Slovan hádžu tehly a stavebný materiál na kolónu valiacu sa od

Palackého ulice. Počuť streľbu, dávky zo samopalov. Vidím ako beží vojak v ľanovej uniforme, krváca a padá na zem. Pribehnú vojaci označení páskami s červeným krížom a odnášajú ho do rovnako označeného auta. Dav píska, kričí fúj okupanti a skupinka mladých chlapcov hádže kamene do tanku, ktorý sa zastaví a vežička s kanónom sa otáča proti davu. Nastane pohyb, ľudia uhýbajú ale chlapci pribiehajú zozadu a vystavujú sa nebezpečenstvu zásahov bezhlavo strieľajúcich vojakov. Na ostrovčeku električky pred Slovanom stojí pán a fotografuje situáciu. Prichádza k nemu príslušník verejnej bezpečnosti / vtedajšej polície /

a žiada ho o vydanie negatívu. Okolostojaci protestujeme, kričíme dajte mu pokoj, koho vlastne chránite, nevidíte, že nás okupujú ? Zrazu prídu na pomoc policajtovi dvaja divní civilisti a napriek nevôli okolostojacich pán vyberá film a odovzdáva ho policajtovi. Fúj,hanba - voláme a policajt odvrkne, že si koná len svoju povinnosť.

"Musíme na stanicu" - zavelí mamka a ja vyvádzam našich z davu. Navrhujem ísť skratkou, popri Slovane smerom k parným kúpeľom neuvedomujúc si, čo vlastne robím.

Okolo rozostavaného Slovanu bol v tom čase postavený tehlový múr a zábradlie oddeľovalo ulicu od chodcov.

Asi po dvadsiatich metroch chôdze zrazu nastal virvar a dávka zo samopalu rozmetala omietku na múre niekoľko metrov pred nami. Prikrčili sme sa a v šoku sme sa vrátili na Hlavnú, kde sme uvažovali ako pokračovať ďalej. Do odchodu vlaku ostávala polhodina, taxíky sme nikde nevideli, doprava v tej časti mesta už nefungovala a tak sme sa vydali

Roosweltovou ulicou a šťastne došli na železničnú stanicu. Bol to posledný rýchlik, ktorý v ten deň odchádzal do Bratislavy južnou trasou cez Zvolen .

Ostali sme na peróne s mamkou, ktorej po tvári stekali slzy nešťastia a beznádeje...

Mnou lomcovala zlosť a zúrivosť. Netušil som, že tento stav bude trvať 21 rokov...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Nemecký tím zachránil najmenej pravdepodobný darca. Diktátor

Nemecký hokejový tím zachránil líbyjský diktátor pred krachom.

PLUS

Civilizovaná divočina. Na severe Slovenska to záhadne funguje

Oravská Polhora pôsobí ako vymyslená.


Už ste čítali?