Nie je to tak dávno, čo si ľudia v pohnutých dňoch Novembra 89 odložili kľúče do vrecák a povedali si fajn, prišla sloboda slova. Vyrečnili sa, povedali si svoj kritický názor a nechali to ďalej na politikov a médiá. Elektronické a printové médiá zažívali svoje zlaté časy. Redaktori aj občania prispievali a všetkým sa uľavilo. Diskusie boli otvorené a každý poslucháč, divák či čitateľ bol podpísaný pod svojím názorom. Ale za zbortenou železnou oponou už číhal nový mediálny fenomén - internet. Nepotreboval ani pozývací list a čoskoro okupoval našu krajinu. V slovenskom svete informačných technológií a živote našej umlčanej spoločnosti nastala virálna revolúcia. Dnes je už samozrejmosťou aj pre vyše 60 % domácností u nás kedykoľvek sa pripojiť do virtuálneho sveta a komunikovať novým spôsobom. Zrazu pojem „mlčiaca väčšina" stráca svoj význam a nastáva komunikačný boom. Na diskusných portáloch, sociálnych sieťach a internetových mutáciách printových a elektronických médií sa objavujú diskutéri. Možno ich rozdeliť do viacerých skupín : anonymné nicky, neanonymné nicky, aliasy a pár diskutérov používa svoje pravé meno. Ešte je tu skupina pozorovateľov, o ktorej nevieme čo „sleduje". Pracujú v utajení ukrytí za fantómovými portrétmi alebo majú zvieracie podoby.
Možno by na tom nebolo nič zvláštne keď si chce niekto zachovať anonymitu. Zvláštne by ani nebolo, keby mu to druhý vyčítal. Všetko by bolo kóšer, ak by diskutéri neporušovali kódexy a dodržiavali pravidlá dialógu. Na slovenskej internetovej diskusnej scéne to nie stále vyzerá ako v slušnej spoločnosti. Anonymné nicky na seba niekedy pokrikujú ako v krčme, atakujú sa a znevažujú jeden druhého. Niekedy ani nediskutujú k podstate článku. Niektorí majú nickov viac a niekedy mi to pripadá ako keby boli schizofrenickí a polovica jednej bytosti nadávala druhej. Niektorí majú fotografiu s pravým menom v knihe tvárí a zároveň anonymný nick na inom webovom portáli. Na Facebooku si posielajú srdiečka s priateľmi, milujú jeden druhého a srdečne si blahoželajú k sviatkom. Ten istý užívateľ na inom diskusnom fóre chŕli psychopatické bludy až im sám chce uveriť. Aj niektorí politici trpia podobnou chorobou, ktorá sa však nazýva pseudologia fantastica. Rozpoltenec sa stáva profesionálom a niekedy by ani psychiater nerozoznal, že je to tá istá osobnosť. Bolo by potrebné sa„odprofesionalizovať"kým je čas a dotyčný ozaj neochorie psychickou poruchou. U niektorých postupne badať príznaky a symptómy budúcich vážnych ochorení. Niektorým, aspoň si myslia, prospieva anonymita. Zahodia do koša svoju nesmelosť, strach a zábrany a stávajú sa pod ochrannou známkou anonymného nicku lúmeni, kritici a zároveň odborníci na „všetko". Dokážu sa vyjadrovať k národohospodárskym témam, politike, jadrovým elektrárňam ako aj k udeľovaniu Nobelových cien. Hlásajú svoj zakomplexovaný svet na verejnom fóre.
Ozaj sme zakríknutý, nekultúrny a holubičí národ? Bojíme sa niekoho ? Alebo možno je to tak, že nie všetci diskutéri čítali Stevensona.
